Podhradie

23.-30.7.2005 2005

1. deň - 23. 7.
Po ročnej pauze sme sa tento rok znovu vybrali na tábor. Ráno o ôsmej sme na nákladiak naložil drevo, ktoré sme deň predtým prichystali pri bunkri vo Vetešovom jarku a o desiatej už stál pripravený pri klubovni, aby sme mohli naložiť ruksaky a bicykle. Slávka, ujo Podhradský a osadenstvo ich auta išli autom dopredu, aby mohli ísť na nákup v Žiline. Keď už nebolo nič, čo by sme mohli naložiť na nákladiak, odišiel aj ten a po ňom postupne všetky autá. O dve hodinky sme už boli v Podhradí. Matúš s Jarom išli v nákladiaku. Trochu poblúdili a tak sa spýtali na cestu jednej babky. Tá na otázku: "Kde je tu turistický penzión?" celkom logicky odpovedala: "Ja mám strýka zo Starej Turej!" Bolo to pravdepodobne preto, lebo si prečítala na dverách auta adresu firmy, ale v tej chvíli aj tak ostali všetci trochu mimo. Keď sme konečne dorazili tam, kam sme mali, vyložili sme drevo, veci a bicykle a zabývali sa. Poobzerali sme si ubytovňu a zistili sme, že je to oveľa väčší luxus ako sme boli zvyknutí v predchádzajúcich rokoch. Poobede chalani postavili oheň, a potom sme až do večera mali voľno. Keďže sme ešte neboli na turistike, nemali sme byť z čoho unavení, a tak sme mali veľmi dobrú náladu a až do večera sme si upratovali veci, hrali volejbal alebo petang a počúvali pri tom rádio. Keď sme už nevideli na loptu, zapálili sme oheň a oprášili gitaru. Bol to tradičný prvý táborový deň.

2. deň - 24. 7.
Sme rozdelení na dve skupiny. Vyplýva to z celoročnej hry - kráľovstvo Darquem. Prvá skupina dnes vstávala o pol ôsmej, urobila raňajky a o ôsmej urobila budíček. Po raňajkách sme sa rýchlo zbalili, vzali si z kuchyne balíček a vyrazili na prvú turistiku z tábora v Podhradí - na Kľak. Išli sme po asfaltovej ceste, ktorá nemala konca. Na chvíľu sme sa zastavili, aby sme si oddýchli. Hneď vedľa cesty bol prudký kopec hore do lesa. Aby bola sranda, povedali sme Radke, Mime a Verči, že ideme tade. Ony sa pozreli hore, zhlboka sa nadýchli a vydali sa hore. Chvíľu sme sa na nich pozerali a potom sme išli ďalej po ceste. Keďže sme nevydržali nesmiať sa, baby si nás všimli a nadávajúc nás dobehli. Cesta bola dlhá, namáhavá a stále sme šľapali len do kopca. Keď sme konečne prišli hore, prekvapila nás zima, lebo sme sa celý deň potili. Obliekli sme sa a zvalili sa na zem aby sme sa mohli konečne najesť. Nadávali sme na doterajšiu cestu, ale to sme ešte nevedeli aká bude cesta späť. Všade bolo samé blato, išli sme stále dolu kopcom, takže len málokto sa udržal na nohách. Väčšina z nás sa zviezla dolu po zadku. Keď sme konečne vyšli z lesa, prišli sme na lesnú cestu, ale malo to jeden háčik. Nevedeli sme na ktorú stranu ísť. Samozrejme, že sme išli zle a tak sme si urobili hodinovú zachádzku. Keď sme konečne prišli na asfaltku, boli sme radi, lebo tá býva väčšinou v blízkosti dediny. Ale tentokrát nie. Išli sme po nej "len" 14km. Vždy, keď sme prišli k nejakej dedine, dúfali sme, že je to tá "naša" a veľmi sklamaní a stále viac a viac unavení sme vždy išli ďalej a ďalej. Posledný kilometer sa nám zdal asi najdlhší. Keď sme prišli na kopec a uvideli ubytovňu, rozbehli sme sa aby sme boli prví v sprche. Vtedy nás na chvíľu aj prestali bolieť nohy. Keď sme všetci boli čistí, na chvíľu sme si oddýchli a znovu sme boli čulí, ako keby sme boli celý deň v tábore a preto sme sa rozhodli, že si vymyslíme názov pre každú izbu. Na nástenke pri vchode sme potom mali názvy izieb a bodovanie poriadku. Potom každý robil niečo iné až do večera, keď sme museli ísť spať už o jedenástej. Nechceli sme, ale čo sa dalo robiť.

3. deň - 25. 7.
Ráno po budíčku nastal tradičný zhon - raňajky, balíček, zbaliť sa, pripraviť bicykle. Odísť sme mali o pol desiatej ale čas sme samozrejme nedodržali, lebo tesne pred odchodom sme zistili, že polovica bicyklov má mäkké kolesá. Dnes sme mali namierené na hrad Sklabiňa. Zo začiatku sa nám cykloturistika zdala ľahká, lebo sme išli 3km dolu kopcom a potom po rovine. Do kopca bol len posledný kilometer. Pri ceste pod hradom sme si nechali bicykle a zvyšných 500 metrov sme išli pešo. Dosť sme sa nasmiali, keď sme prišli hore, lebo na bráne bolo napísané: "Pozor pes" a za bránou sa promenádovali kozy. Keď sme si spravili malú prehliadku zrúcaniny, vrátili sme sa k bicyklom, aby sme sa mohli najesť. Dnešná cykloturistika sa nám zdala krátka, ale nikto pre istotu nič nepovedal. Keď sme sa zberali na návrat do tábora, dozvedeli sme sa, že to nie je ani zďaleka koniec. Pokračujeme ďalej. Po niekoľkých kilometroch sme sa v Turčianskom Jasení rozdelili na dve skupiny. Jedna sa vrátila a druhá pokračovala ďalej do Jasenskej doliny. Tam sme sa najedli a keď sme si oddýchli, napadlo nás, že by sme mohli ísť na zjazdovku, aby nás zachytila kamera do Živej panorámy. Ako blázni sme behali po kopci, ale podarilo sa. Milan zavolal domov a dostal správu, že nás vidia. Cestou naspäť sme išli dolu dosť dlhým kopcom a tak padol rýchlostný rekord 79 km/h. V poslednej krčme v Sklabini sme dobehli aj prvú skupinu a spolu sme sa vrátili do tábora. Keďže sa mračilo, nechceli sme prepásť šancu byť ešte vonku a tak kým sme hrali volejbal, Slávka a ujo Podhradský grilovali klobásky. Na večer sme mali pripravený program, ale keďže začalo pršať, nebolo nič ani zo slávnostného táboráku, ani z kráľovského snemu. Ale tá glilovačka stála za to. Všetci sme sa natlačili pod Kečov prístrešok aj s grilom a ujo nestíhal. Jedli sme všetko takmer priamo z grilu.

4. deň - 26. 7.
Toto bol náš vytúžený voľný deň, keď sme vstávali o deviatej. Po raňajkách sme dostali za úlohu do obeda vymodelovať z moduritu nejakú placku alebo postavičku. Po obede Zdeno s Matejom vytvorili opičiu dráhu. Natiahli 40 metrové lano všade, kde sa dalo aj nedalo a my sme mali prejsť popri ňom so zaviazanými očami. Posledný úsek dráhy bol po vode. Niektorí išli v šľapkách a preto im niekedy jedna uplávala. Mima bola posledná a to bola jej smola. Každý, kto sa dotkol plota bol v cieli, ale aby bola sranda, Matej naplnil vedro vodou a keď Mima prišla po plot, vylial jej ho na hlavu. Tá ostala stáť ako obarená, lebo to bola voda z potoka a bola studená ako ľad. Mima sa striasla od zimy a utekala sa zohriať. Nakoniec prvé miesto obsadil Milanko, druhé Jaro a tretie Boba. Potom sme si ako každý deň išli zahrať volejbal. Večer sme začali z táborovou Superstar. Každý zaspieval jednu pesničku a porota pozostávajúca z našich vedúcich a uja Hamburgera vybrala piatich postupujúcich: Aďa, Radka, Boba, Jaro a Zdenko. Samozrejme sme mali aj Hviezdnu rotu, v ktorej hrdo spievali až do konca Verča, Milanko a Matej. Tentokrát nám konečne vyšiel aj slávnostný táborák a aj snem. Niektorí boli povýšení do ďalšieho rytierskeho rádu a Matúš bol "vďaka" svojej lenivosti degradovaný z rytiera na poddaného.

5. deň - 27. 7.
Dnes sme museli z tábora odísť načas, pretože o 9,15 nám išiel autobus do Sučian. V Sučanoch sme prestúpili na druhý autobus, ktorý nás odviezol do Šútova. Ešte sme prešli len 1km a už sme toho mali plné zuby, lebo slnko pražilo od skorého rána. Preto sme k vodopádom dorazili o niečo neskôr. Zabavili sme sa na polceste prechodom cez visiacu lavičku k neďalekej chate. Keď sme sa najedli, začali sme chodiť okolo, pozerať sa na vodopád a prešli sme na druhú stranu, kam prskala voda. Chalani zrazu ostali šialený nápad. Vyzliekli sa a postavili pod vodopád, aby mali fotku. Už sme skoro boli na ceste ďalej, ale po malej vzbure sme sa vrátili späť, lebo bolo minimálne 35 stupňov a nám sa nechcelo v takej páľave pokračovať. V Sučanoch sme mali hodinovú pauzu kým nám pôjde autobus a tak sme išli na zmrzlinu. Po návrate do tábora bolo neočakávané bodovanie izieb. Ale nás to nezaskočilo tak veľmi ako malo, lebo 2 izby dostali 6 bodov (plný počet) a dve izby dostali 0. Večer sme pokračovali v Superstar. Hviezdnu rotu definitívne s rovnakým počtom hlasov vyhrali Matej a Milanko. Z finalistov sa spievanie skončilo pre Bobu. Neskôr sme mali pri ohni pripravenú hru Pokazený motor. Každý, kto túto hru nepoznal, išiel preč a potom sme ich po jednom volali späť. Všetci vrčali a robili motor okrem jedného, ktorý mal v ústach vodu. Počúvajúci sa mal ku každému nakloniť a zistiť, ktorý motor je pokazený a keď prišiel k tomu, čo mal v ústach vodu, dostal zásah do ucha. Okolo jedenástej bola aj nočná hra. Bobrík odvahy. Každý sám musel prejsť určitý úsek pri lese. Stihli sme to do hodiny a tak sme sa okolo polnoci vrátili. Boli sme radi, lebo na druhý deň nás čakal cykloturistika.

6. deň - 28. 7.
Ráno nás zobudilo pražiace slnko a vôbec sa nám nechcelo vstávať pri predstave, že budeme musieť šľapať na bicykli. Veľmi neradi sme sa zbalili a keď sme si chceli vytiahnuť bicykle z ubytovne von, dozvedeli sme sa správu, ktorá nám spríjemnila horúce letné ráno: Ideme autami na kúpalisko do Vrútok. Keď sme tam dorazili, boli sme radi, že môžeme vystúpiť z rozhorúčeného auta. Ujo Hamburger (Radka tak nazvala uja Podhradského a prischlo mu to) zjednal detské vstupenky pre každého bez ohľadu na vek. Uložili sme sa do tieňa pod stromy. Celý deň sme boli vo vode, alebo v jej blízkosti, a keďže bola studenšia ako sme predpokladali, robili sme si prestávky na zdravú výživu: hranolky a hamburgery. Oddýchnutí sme sa vrátili do tábora a tešili sa na večernú diskotéku. Diskotéke predchádzalo pokračovanie Superstar. Dnes to bolo kratšie, pretože sa znížil počet súťažiacich a Hviezdna rota už nespievala. Po spočítaní hlasov sa súťaženie skončilo pre Radku. Po Superstar už konečne začala vytúžená diskotéka a bola to diskotéka ako sa patrí. Mohli sme sa vyjašiť koľko sme chceli a zlatý klinec programu bola posledná skladba: Nad Tatrou sa blýska.

7. deň - 29. 7.
Dnešok bol znovu voľný, ale bol oveľa rušnejší ako utorok. Po raňajkách sme mali nástup a hneď sme dostali úlohu: každá skupina musí do obeda uvariť a upiecť nejaké jedlo. Najskôr bol v kuchyni zhon, lebo sme potrebovali zohnať prísady a zároveň sa tam varil obed. Ale zvládli sme to. Jedna skupina robila praženicu a pečeného hada. Ten bol len z cesta, ktoré bolo z múky, vody a soli. Druhá skupina robila posúchy plnené slaninou z rovnakého cesta ako bol had, mrkvový šalát s jablkom a syrovú omáčku. Dokázali sme, že keby sme sa stratili, hladom by sme neumreli. Po obede pre nás pripravili súťaž Kečo s Urbim. Každá skupina dostala rovnaké úlohy (napr.: zistiť na akom kopci bola gotická pevnosť, opísať mená vojakov z pamätníka, zistiť vedúcich krúžkov v dedine...). Po hre mal pre nás pripravený program ujo Hamburger. Vytrvalo nás učil grécky tanec. Potom sme pripravili slávnostný táborák a urobili sme si taký malý karneval. Skoro každý si pripravil masku na mieste, lebo sme si z domu nič nedoniesli. Pred zapálením ohňa prebehlo finále Superstar Medzi Aďou, Jarom a Zdenkom. Téma bola ľudové piesne a vyhral Jaro s pesničkou Kačenka turanská. Po súťaži sme si užili posledný táborový oheň a psychicky sme sa pripravovali na zajtrajšie balenie.

8. deň - 30. 7.
Dnes sme vstávali o 7,30. Po raňajkách sme sa zbalili a pomáhali sme upratovať celú ubytovňu. Od izieb až po kuchyňu. Kým sme upratovali, prišiel kamión a my sme postupne začali nakladať veci, ruksaky a bicykle. Keď kamión odišiel, tradične sme si urobili záverečnú fotku a boli sme pripravení na cestu domov. Celý čas, ktorý sme presedeli v aute, z nás tieklo, pretože bolo mimoriadne horúco. Keď sme konečne po týždni znovu vystúpili pri klubovni, vyložili sme veci a zhodli sme sa na tom, že v takomto teple sa dá robiť len jedno: kúpať sa. Preto sme sa rozhodli pokračovať v táborovej nálade a dohodli sme sa, že sa pôjdeme hneď v ten deň kúpať.

POĎAKOVANIE:
Od najvyššieho a najťažšieho Mateja až po najmenšiu a najľahšiu Zuzku všetci úprimne ďakujeme

za všetko čo pre nás na tomto tábore urobil. Doprava nákladiakom, skvelá kuchyňa a výrazný príspevok do táborovej atmosféry idú s nami ďalej a už teraz sa tešíme na budúci spoločný tábor.