Zimný prechod roklinami Slovenského raja

22. – 25. 1. 2009

  Už dlhšiu dobu sme sa pohrávali s myšlienkou opäť obnoviť našu tradíciu – zimnú turistiku v Slovenskom raji. Tento rok konečne prišiel náš čas. V menšom počte, ale predsa, sme sa koncom januára vybrali do Hrabušíc. Keďže sme dorazili až o pol jedenástej večer, pekným ubytovaním sme boli prekvapení až ráno :-). S vidinou pekne prežitého nasledujúceho dňa sme vstali ráno o siedmej, zbalili sa a vybrali sa navštíviť miestnu základnú školu. Pravdepodobne sme im boli sympatickí :-), lebo jedna milá pani učiteľka sa nám ponúkla, že nás odvezie autom, čím nám ušetrila kopec času a únavy. Ako náhle sme však vyrazili na turistiku, spustil sa dážď. My sme sa ale nedali zastrašiť a pokračovali sme v naplánovanej turistike. Keďže sme vystihli práve obdobie odmäku, nebolo toľko ľadu, ako sme dúfali a aj v potoku bolo viac vody. Ten sme museli často preskakovať, čo sa ale nie vždy podarilo a stalo sa aj to, čoho sme sa najviac báli – občas sa niektorí z nás okúpali. Postupom času sme mali pocit, že v topánkach máme nielen vodu, ale aj rybičky ?. Toto bol náš spoločný pocit po prekonaní Veľkého Sokola. Po návrate na ubytovňu sme dúfali, že nám veci do nasledujúceho dňa uschnú, aby sme mohli vyraziť na ďalší výlet. Na druhý deň ráno sme ale boli nemilo prekvapení. Zobudili sme sa do upršaného dňa. Okolo desiatej to ale vyzeralo, že sa počasie umúdrilo a my sme mohli vyraziť v ústrety ďalšiemu adrenalínu :-). Na tento deň sme si vybrali priechod Suchou Belou. Myslím, že prívlastok „suchá“ sa na ňu vonkoncom nehodil počas tohto ročného obdobia. Počas cesty sme museli prechádzať po rebríkoch, po ktorých sa vrchom valila voda, obchádzať neschodné úseky po strmých svahoch rokliny, či prechádzať cez potok po mokrom dreve. Všetko sme ale zvládli a po zdolaní všetkých nástrah prírody, sme si dopriali odmenu na Podlesku – či už vo forme zemiakových placiek, langoša, alebo horúcej čokolády. Po príchode na ubytovňu sme sa z posledných síl osprchovali, prezliekli, ľahli sme si na postele a rozprávali sa, alebo pozerali televízor. Boli sme unavení a zmorení a tešili sme sa domov, ale boli sme radi, že sme toto všetko zažili, lebo tak skoro sa nám to možno zas nepodarí :-). Petra

  Do slovenského raja sme vyrazili o deň skôr, ako obyčajne chodíme na víkendové turistiky. Kvôli tomu sme stihli až dve celodenné turistiky. Vo štvrtok sme cestovali vlakom do Popradu, kde sa k nám pripojili Zdenko a Vlado, bez ktorých by sme asi niektoré časti turistiky, ktorá nás čakala, nezvládli. Ubytovali sme sa v jednom novo postavenom rodinnom dome. My sme ako traja chalani dostali tú najväčšiu izbu, kde bolo ale najmenej nábytku. Tak sme veci nechali v ruksakoch. Druhý deň, teda vlastne prvý, sme vyrazili do tej hnusnej jamy ťahajúcej sa aspoň 5 kilometrov hore kopcom, plnej vody a snehu, ktorý na nás aj stále padal. Ale prežili sme to. Hore bola najväčšia zima, keď sme zastavili. Na chatu sme prišli, až keď sa stmievalo. Večer sme s Petrom išli skontrolovať dedinu, bohužiaľ, sa tam nič nedialo. Ďalší deň sme šli zase do jám, alebo roklín. Teraz to však bolo lepšie a to preto, že rebríky boli vyššie a dalo sa vode lepšie vyhnúť, aj keď preliezaním po skalách. Pravdaže sme sa však museli namočiť na schodíkoch ponorených vo vode, lebo inak by to náš vedúci neprežil. Ten sa na naše šťastie tiež riadne namočil. Čakala nás ale kratšia cesta do dediny ako predtým, a tak sme mali lepší pocit na duši. Posledný deň sme dojedli zásoby, prešli posledných pár kilákov na vlakovú stanicu, poniektorí v roztrhaných halovkách, a sadli na vlak. Dušan

  V Štvrtok poobede sme išli zo Starej Turej vlakom do Nového Mesta nad Váhom odtiaľ do Popradu a z Popradu busom do Hrabušíc - tam sme spávali. V piatok ráno sme vstávali na turistiku o 7:00 hod. Najprv sme išli pozrieť na základnú školu v Hrabušiciach, kde mal pán vedúci známu pani riaditeľku ?. Boli sme tam asi hodinu a ja s Dušanom sme išli pozrieť nejaké dievčatá - v škole sme našli asi iba 2 pekné. Potom zo školy sme išli na turistiku. Keď sme sa vrátili z turistiky, tak sme sa najprv všetci osprchovali, potom sme išli pozrieť ja s Dušanom do dedinskej KRČMY. V sobotu sme išli tiež na turistiku. Ja s Martinom sme ani večer nemuseli kúpať, lebo sme sa okúpali v potoku ?. Keď sme prišli, tak sme sa osprchovali a prezliekli si suché oblečenie. Aj v Sobotu sme boli v krčme ja Dušan, Zdenko, Paľko. Keď už prišla nedeľa, tak sme sa všetci ráno zbalili a išli sme 2km peši do Vydrníka, kde sme išli na vlak a do obchodu. Martin ako vždy keď sa dostane ku koľajniciam, tak vždy má nachystaný foťák, keby išiel vlak. Naspäť na Starú Turú sme sa vrátili v Nedeľu navečer okolo 18:00 hod. Peťo :-)

  Do Slovenského raja sme sa chystali už dlhšie a tak sme si stanovili jeden termín a to 22. - 25.1 2009. Čo čert nechcel, práve vtedy muselo prestať mrznúť a snežiť. Vyrážali sme už vo štvrtok poobede našou Čachtickou strelou :-) a v Novom Meste sme nasadli na rýchlik. V Poprade na stanici nás už čakali Zdenko a Vlado, ktorí dorazili skôr. Po ubytovaní v Hrabušiciach sme ešte chvíľu zaujato debatovali a išlo sa spať. Ráno pred prvou turistikou sme išli ešte na návštevu na miestnu základnú školu, kde boli na nás veľmi zvedaví. Dokonca nás jedná milá pani učiteľka zviezla autom, čím nám ušetrila kopec času. Ako náhle sme začali šliapať, spustil sa dážď. A čo bolo ešte horšie roztopený ľad a sneh spravili svoje a zdvihli aj hladinu potoka, takže sme ho museli dosť často preskakovať alebo hľadať inú cestu. Mokrí sme boli všetci, dokonca aj vedúci. Ale najviac asi ja, lebo som veľa krát skončil v potoku. Ale nakoniec sme to úspešne zvládli a aj s mokrými nohami sme prišli na ubytovňu. V sobotu sme vyrážali na turistiku až nezvykle neskoro. Nešla s nami ani Slávka. Robili sme prechod Suchou Belou. Bolo to o niečo lepšie a suchšie ako včera ale tiež bolo veľa vody. Počas cesty sme videli aj skupinky lezcov na ľadopádoch. Cesta prebiehala dobre ale pre nášho vedúceho sa stal osudným jeden z posledných vodopádov. Službu vypovedala palička a on sa v ňom vykúpal. Počas cesty naspäť sme sa zastavili ešte v reštaurácii. V nedeľu sme sa pobalili a išli peši na vlak do Vydrníka. Vo vlaku sme všetci zalomili ako zabití, zobudil nás iba Zdenko, ktorý sa prišiel pred Liptovským Mikulášom rozlúčiť. Domov sme prišli unavení, ale plní nových zážitkov. Martin