Pamätníkmi Bielych Karpát – 12. ročník

13.október 2007

  Ako všetci viete, každý rok usporadúvame spolu s Mestským úradom Pochod Pamätníkmi Bielych Karpát. Ani tento rok nebol výnimkou a tak sme sa znovu zišli pred MsÚ, aby sme o deviatej mohli vyraziť na peknú turistiku po našom okolí. Tento ročník bol ale v niečom iný. Prišiel totiž celý autobus deciek zo Sládkovičova a okolia, ktoré boli nažhavené na turistiku. Dokonca s nimi prišla aj predsedníčka Fénix –u. Nechcela si náš pochod nechať ujsť, aj keď mala chrípku.

  Za to jej patrí obrovské poďakovanie. Ako som už hovorila, o deviatej sme vyrazili na cestu. Ráno nás trochu prekvapila hrozná zima, ktorú spôsoboval hlavne strašne studený vietor. Bohužiaľ sa nás ten vietor držal zubami – nechtami celý deň a tak sme do bunkra prišli poctivo vymrznutý. Ale nepredbiehajme. Ráno sme teda vyrazil zvyčajnou cestou cez Hniliky a Dúbravu, kde sme si spravili prvú menšiu prestávku, aby sme nabrali nové sily, aj keď nám ich ešte veľa neubudlo, ale hlavne sme čakali na ostatných. Po ceste sme sa totiž trošku potrhali.

  Keď už sme boli všetci pokope, pobrali sme sa ďalej. Vietor nám nedal ani na chvíľku pokoj, preto sme boli radi, keď prišiel aspoň maličký kopec na Lazy, kde sme sa trošku zahriali. Kým sme znova čakali na posledných, chalani zorganizovali jednu z hier, ktoré si pripravili už v predstihu. Išlo vlastne o obyčajné šípky, ale keď tam zoženiete správnych ľudí, môže to byť poriadna haluz. Keď už sa deti vybláznili, pohli sme sa zase o kúsok ďalej. Mrzli sme ako ešte nikdy, ale ani to nám nezabránilo nespraviť si ešte jednu prestávku a to na Penázoch.  

  Tam mali byť ďalšie dve hry, ale nakoniec sa uskutočnila len jedna, lebo s druhou bol trošku problém. Aby ste boli v obraze – jedna súťaž fičala ako po masle, druhá sa „zaplietla“ a nešla „rozpliesť“. Nebudem tu opisovať o čo presne ide, lebo by sme tu boli do noci. No ale keď už sme dohrali všetko, čo sa dalo, vydali sme sa na posledný úsek cesty, ktorý nám ubehol neuveriteľne rýchlo. Ani sme nevedeli ako a sedeli sme v bunkri so špekáčkami v rukách a sledovali sme ostatných, ako sa snažia zísť posledný kopec k bunkru. Každý, kto prišiel do bunkra, dostal pamätný list a nejakú tú sladkosť na povzbudenie od šarmantných asistentov.  

  Potom sme už len oddychovali, opekali, zohrievali sa a naberali sily na cestu domov. Keďže autobus nám posunuli na nevedno kedy, boli sme potešení, keď sa Sládkovičovo ponúklo, že nás dole Topoleckou odvezú. Bolo to oveľa lepšie ako by sme to celé museli ísť po asfaltke pešo, a tak sme to s nadšením prijali. Tak sme sa teda pomaly rozlúčili s tými, ktorí ešte ostali v bunkri a my sme sa pobrali na konečnú zastávku v Topoleckej, odkiaľ sme sa odviezli na Turú. Celý tento deň bol super, skvelo sme sa zabavili, a na konci nám ani nevadilo, že sme boli takí vymrznutí. Veď hlavne že bola sranda.  Bobba