Máme svoj les – začína jeseň

15.september 2007

  Dnes sme sa konečne rozhúpali k prvej turistike po letných prázdninách. Išli sme sa pozrieť, v akom stave je po lete náš bunker. Odchádzali sme ako obvykle o deviatej spred Mestského úradu. Po ceste sme sa trošku potrhali, ale nakoniec sme všetci došli do cieľa. Chvíľku sme si oddýchli, a potom nás už čakala práca. Teda práca – v podstate to ani nebola nejaká tvrdá práca. Ja som len musela znova pozametať pred bunkrom, chalani medzitým narezali drevo, ktoré bolo pri ohnisku, aby tam urobili trošku poriadok. Potom sme si dali takú menšiu pauzu, aby chalani nabrali nové sily.

  Keď sa najedli, už ich Milan vyháňal znovu na drevo. Tento raz išli trošku vyššie do kopcov, odkiaľ potom znášali veľké kmene popadaných stromov. Aby nemuseli behať stále hore dolu s tými veľkými kmeňmi, vymysleli si zlepšovák – podložili pod celý kmeň menšie drevá a po nich skĺzli to veľké až dolu k bunkru. No proste inteligenti, šak je to vidieť.

  No keď už bolo všetko dostupné drevo na mieste, vrátili sa k predchádzajúcej činnosti a dopílili ešte drevo, ktoré ostalo pri ohni. Keď už bolo konečne všetko drevo dopílené, naporcované a uložené, spravili sme si znova takú menšiu väčšiu pauzu na jedlo. Keďže nikto nezavadzal pri ohnisku, mohli sme poupratovať aj tam.  

  Trebalo pozametať všetko to lístie, ktoré tam za tú dobu, čo sme tam neboli, stihlo napadať. Tak sme robili veľké skoro jesenné upratovanie. Zhrabali sme hrablami všetko, čo sa dalo a ja som to potom ešte doťukla metlou. No na konci sme to ohnisko skoro ani nespoznali, jaké je teraz krásne čisté. Toto bola tá najposlednejšia vec, ktorú sme urobili. Potom sme už iba poodkladali veci, ktoré sme používali, zjedli sme všetko, čo nám ešte ostalo a pomaly sme sa vrátili domov.  

  Aj keď to možno vyzerá, že sme iba makali, ale nie je to pravda. Bola tam maximálna haluz, až by ste neverili. No domov sme prišli okolo druhej, síce trošku vymrznutí, lebo nám nevyšlo počasie, ale zato spokojní, že sme pomohli a aj sme sa zabavili. Tí, ktorí neboli, prišli o pekne strávený deň. Šak tak im treba, nabudúce už možno pôjdu s nami.  Bobba