Podolie - prvé regionálne stretnutie Fénixákov

18.-20.máj 2007

  Peťo mal raz super nápad, že si jeden náš víkend obohatíme a spravíme si výlet do Podolia. Bol to jeden úžasný víkend, ktorý nám spestrili deti z Podolia aj zo Sládkovičova. Spravili sme si krásnu turistiku na Plešivec, odkiaľ sme sa prešli na Čachtický hrad. Odtiaľ do Čachtíc na obed a potom autobusom do Podolia. Poobede sme zasadili zopár stromčekov, aby sme skrášlili okolia hradov, ktoré sa nachádzajú na pozemku Základnej školy v Podolí - je to tam naozaj úžasné. Víkend prešiel dosť rýchlo a skončil sa. Bolo to naozaj zaujímavé a naozaj pestré, už sa teším na ďalšiu našu zaujímavú akciu. =))  Maťa

  Rôzne oddiely po celom Slovensku organizujú všelijaké stretnutia a športové dni. Ani my sme nechceli zostať pozadu, a tak náš pán vedúci naplánoval super víkend v Podolí. Bolo to, samozrejme, prístupné všetkým členom FÉNIX -u. Aj keď možno neprišli deti zo všetkých kútov Slovenska, účasť bola vysoká. Ako som už spomenula, konalo sa to v Podolí v areáli miniatúr. Vďaka milým ľuďom z miestnej základnej školy sme sa mohli "ubytovať" v telocvični. Aj keď niektorí si predsa len vybrali stany , my, ktorí nemusíme silou mocou mrznúť, sme sa rozhodli radšej pre tú telocvičňu. Takže v piatok sme sa stretli pri klubovni a naložili sme veci do auta, aby sa nám pekne krásne doviezli. My sme vyrazili na bicykloch smer Vaďovce.

  Cez Čachtice sme sa dostali až do Podolia, kde sme si stihli pred ubytovaním dať ešte jednu kofolu. Večer sme iba privítali zopár kamošov, ktorí prišli tiež na víkend. Keďže vonku bola v ten deň hrozná zima, celkom pochopiteľne sme všetci zaliezli do telocvične a tam sme hrali rôzne hry - či už to bol futbal, basketbal, dokonca tam boli aj náznaky hádzanej. Nakoniec sme sa tak zapálili pre hru, že sme až do pol jednej hrali volejbal. Nakoniec sme uznali, že je načase ísť spať, lebo na druhý deň nás čakala turistika. V sobotu sa poniektorým vstávalo dosť ťažko, ale všetci to nakoniec zvládli, najedli sa a už o deviatej sme boli všetci nastúpení a čakali sme na odchod.

  Ráno sa k nám ešte pridali aj deti zo Sládkovičova, ktoré si nechceli nechať ujsť turistiku. Tak sme sa vybrali na Plešivec. Prešli sme tú cestu už hádam tisíckrát, ale ešte nikdy od Podolia. A poviem vám, bola to dosť makačka. Zo začiatku sa išlo super, lebo sme išli v podstate stále po rovine. Pražilo na nás slnko, čo vytváralo úplný protiklad piatkového počasia, takže sme si asi ani nemohli priať lepšie ráno. Lenže ako sa dalo čakať, naša dobrá nálada sa pomaly začala vytrácať, keď sme začali stúpať do kopca. A nie do hocijakého kopca - bol dosť prudký a stále viac a viac pripekalo, takže kým sme vyšli navrch, väčšina si kládla otázku, na čo sa to vlastne dali nahovoriť. No potom sme si oddýchli a pomaly sme prešli na Čachtický hrad. Tento úsek bol už zase úplne pohodový.

  Na hrade bola taká dlhšia pauza. Keď všetci nabrali sily, pustili sme sa do posledného úseku našej turistiky - cesta z hradu do Čachtíc. Tam nás už čakal vynikajúci obed a nakoniec autobus, ktorý nás dopravil až do Podolia. Aj keď niektorí si mysleli, že sa už asi nikdy nepostavia na nohy, stačila jedna osviežujúca sprcha a zase sme boli plní energia. Niektorí preto začali pripravovať drevo na večerný oheň, iní zase začali sadiť stromčeky. Sadili sa okolo miniatúr hradov, aby sa trošku skrášlilo prostredia už aj tak krásneho parku. Keď sme skončili, boli sme na seba aj patrične hrdí. Ako múdro poznamenal náš pán vedúci, o niekoľko rokov tam zoberieme svoje deti, aby sme sa pochválili, že niečo z tej krásy je aj naša práca.

  Sládkovičovo nás večer opustilo, deti sa vrátili domov. Ale my sme ostali a spravili sme si pekný táborák, kde sa opekalo, zahrali sme si pesničky. Postupne sme sa všetci znova odobrali do telocvične a po jednom sme zaspávali. V nedeľu ráno sme už poniektorí nemohli spať, tak sme sa vyšli pozrieť, ako sa darí stromčekom. Kým sme sa vrátili späť, väčšina už bola hore, a tak sme sa pomaly začali baliť. Aj keď sa nám ešte nechcelo ísť domov, vedeli sme, že sa pomaly blíži čas rozlúčky s tými, ktorých tak často neuvidíme, čiže naši kamoši z letnej školy.

  Lebo tento víkend sme brali aj ako stretávku s nimi. Boli sme radi, že prišli a určite sa tešíme na ďalšie stretnutia. Nakoniec sme tam ostali už iba my, Fénix Stará Turá. Mali sme dosť času, keďže domov sme znova išli na bicykloch. Tak sme sa pomaly dobalili, naložili sme veci do áut a vyrazili sme. Vo Višňovom sme sa ešte stavili na kofolu a potom sme už konečne prišli domov. Tento víkend bol určite veľmi vydarený a dúfam, že si ho ešte aspoň zopárkrát zopakujeme. Nabudúce možno aj s viacerými ľuďmi zo Slovenska, čo by nebolo od veci. Veď uvidíme.  Bobba