Na bicykloch za hranicami všedných dní

30. apríl 2005

  V sobotu, 30. apríla, sme sa vybrali na našu už druhú cykloturistiku. Išli sme na Starú Myjavu, lebo sme chceli ísť pozrieť vlek, ktorý vlastnia Gabčini rodičia. Išli sme ráno o deviatej. Nikomu sa síce nechcelo vstávať, teda aspoň si myslím, ale veď čo človek nespraví pre svoje zdravie. Takže sme sa ako vždy stretli pred Mestským úradom. Vydali sme sa cez Topoleckú, kde sme na konečnej autobusu mali prvú zastávku. Stade sme išli cez Nárcie, tam sme ale prišli na taký veľký kopec, že sa nám oči prevracali.

  S výnimkou Milana, ktorý išiel celú cestu ako blázon, a vedúcich sme všetci zosadli a pekne sme si bicykle do toho kopca vytlačili. No ale zvládli sme to. Potom sme išli na sľúbenú Starú Myjavu, ale s menšou odbočkou. Trošku sme si zašli za hranice našej zeme. Aby som to vysvetlila, boli sme až za našimi hranicami, z veľkej diaľky sme videli Kuželovský veterný mlyn.

  Potom sme sa trošku vrátili, aby sme konečne na tú Myjavu došli. Išli sme takým strašne prudkým a strašne blatovým kopcom, kde znova všetci, teraz už iba okrem Milana, ktorý si to zošiel na bicykli, zišli z bicyklov a prešli sme vedľa nich celý kopec dole. Nakoniec sme, niektorí trochu, niektorí trochu viac, zablatení, predsa len prišli na Starú Myjavu. Tam sme sa pozdravili s Gabčinými rodičmi a chvíľu sme hrali karty. Potom sme išli pomôcť a vyhrabávali sme kamene zo zeme, aby sa tam dala zasadiť trávička zelená.

Tak sme si aj trochu zabrigádovali, ale však sme aj dostali odmenu. Keksík, nebudem uvádzať značku, to by bola reklama, a vodu. Domov sme išli cez Poriadie, kde sme sa zastavili na kofolu. Aj tam sme chvíľku hrali karty, a potom sme išli domov. Bola to super turistika. A aj keď mne sa zdala strašne dlhá, veď sme prešli viac ako 30 km, nikto z nás nemal svalovicu. To je na mňa výkon, myslím tú dĺžku, lebo ja sa s bicyklom zrovna nemusím, ale už len kvôli tým zážitkom z turistiky sa oplatí chodiť. Bola to vážne sranda.