Žaby - migrujúce divadlo

06.-15. apríl 2005

Ako to videl Peťo:
Žaby sa vo veľkom sťahujú na miesta svojich zásnub, kde založia budúce potomstvo. Opúšťajú zimoviská a premiestňujú sa na miesta so stojatou vodou. Po spárení tam nakladú samičky vajíčka. Neraz musia pritom prekonať aj frekventované cestné komunikácie a mnohé z nich zahynú pod kolesami áut. "Nemajú inú možnosť putovať na svoje zásnubné miesta z lesov a lúk a záleží na motoristoch, či budú voči týmto celoročne chráneným živočíchom ohľaduplní, alebo ich budú zabíjať. Na výskyt migrujúcich obojživelníkov ich upozorňujú dopravné značky. Úseky ciest, cez ktoré žaby prechádzajú, sú najmä popri horských bystrinách, potokoch alebo riekach. Žaby cez ne prechádzajú najmä v noci. Ich párenie trvá asi mesiac, väčšinou do prelomu apríla a mája. Samička nakladie vajíčka priamo do vody v podobe ľudovo zvaných "žabacích perín". Z nich sa potom asi o štyri týždne vyliahnu malé žubrienky, ktoré sa potom do leta "premenia" na žaby," Podobné divadlo sme mali možnosť vidieť a zažiť na vlastnej koži aj my. Oslovili nás pracovníci Mestského úradu a my sme nazaváhali. Na Milošovej chate sme si vytvorili základňu a niekoľko večerov sme sledovali toto migrujúce divadlo.
Ako to videla Radka:
Z turistického sme sa vybrali na Dubník pomôcť jednému ujovi, ktorý minulý rok bol na to sám a teraz zistil že na tie príšery nestačí sám. Tak sme sa tam vybrali: Streda: dávali sme žltú fóliu pozdĺž cesty pridržiavané paličkami zospodu zrezané do špica. Piatok: išli sme na vec, každá skupina mala vedro a tí čo si vypýtali gumené rukavice. Ten ujo nám to ukázal a my sme išli na vec. V piatok ich bolo okolo 500 napočítaných. Sobota: pršalo ale nám nič nezabráni aby sme išli na žaby. Nahodili pršiplášte a zbierali odušu, okolo 500. Cez prestávku sme sedeli pri molom vetráčiku a sušili sme sa. Pri konci prestalo pršať ale my sme išli posledný krát a potom domov. Nedeľa: keď sme dorazili žaby ešte neboli ale zábavu sme si našli. Po čase keď sa zotmelo začali pomaly vyliezať a biedne lebo ich bolo okolo 20. Zberač Kečo sa opovážil chytiť žaby za nohy a surovo dať do kýbla, pričom Slávke spôsobil doživotnú fóbiu zo žiab a prázdneho vedra no Slávkina túžba chytiť žabu jej nedala a žabu chytila. Popis žiab- ropucha: obrovská tučná tmavo zelenej farby s veľkými vypleštenými očami samec: malý, farby ako ropucha

Ako to videla Aďa:
Prvý a tým aj posledný krát som bola na Dubníku, kde sa mali chytať žaby. Popri okraji cesty sme naťahovali žltú, tvrdú a ťažkú fóliu, ktorú sme prichytávali drevom. Po tej ťažkej a náročnej práci sme dostali od pána Miloša Mareka keksíky a výborný, horúci čaj.
Ako to videla Mima:
Raz, jedného pekného, slnečného dňa sme sa vybrali zachraňovať žaby. Začali sme tak, že sme po okraji cesty natiahli peknú, žltú fóliu. Ona mala zabrániť, aby sa žaby dostali na cestu. Na druhý deň to začalo. Žaby začali chodiť. Boli pekné, milé, slizké. Museli sme ich chytať, dať ich do vedra a preniesť ich do Dubníka. To sme museli párkrát zopakovať. Niektoré boli veľmi zvedavé a stále vyliezali z vedra. Na ďalší deň pršalo. Namiesto chytania sme sa skôr sušili. Na ďalší deň sme ich veľa nechytili, ale aspoň sme sa zabavili pri stolnom tenise. Za ten čas sme ich chytili veľa a bolo nám dobre. Trocha sme si zavrieskali, ale to k tomu patrí.
Ako to videla Romča:
V piatok, sobotu a nedeľu sme boli prenášať žaby, lebo sa išli do Dubníka páriť. Okolo ôsmej začali žaby tiahnuť . Ja som v prvý ani druhý deň nechytila ani jednu, lebo sa mi to zdalo nechutné. Žaba bola väčšia ako samec a niekedy na nej bolo prichytených aj päť samcov. Tak to by som už vôbec nechytila. Posledný deň, teda v nedeľu, tiahlo málo žiab, lebo bola zima. Ale vtedy som zdvihla až TRI žaby. To bol môj rekord. Vracali sme sa okolo deviatej na bicykloch. Bola to celkom fajn zábava, ale keď som došla domov, hneď som si ľahla na gauč. Svalovica bola.

Ako to videla Zuzka:
V piatok, sobotu a nedeľu sme boli na žaby. Ja som bola iba v nedeľu a to ma aj tak tatino doviezol autom, lebo som nemohla ísť na bicykli. Keď sme prišli, išli sme sa pozrieť k vode a potom sme hrali stolný tenis. Neskôr sme išli konečne chytať žaby. V ten deň sme veľa žiab nechytili, ale dokopy aj s piatkom a sobotou sme chytili veľa. Keď všetci odišli, prišiel po nás tatino a vrátili sme sa domov.
Ako to videla Gabča:
Prvý deň ešte nebol taký zaujímavý, lebo sme ešte len naťahovali fóliu a chystali sme sa na nával žiab. Po práci sme išli domov a tešili sme sa na ten deň, aby sme mohli chytať žaby. Na druhý deň sme prišli tam, kde majú prísť žaby a chytali sme ich. Žaby prišli za chvíľu a už to prišlo. Museli sme si zobrať vedrá a ísť na lov žiab, ktoré boli veľmi rýchle. Tento lov bol rýchlo vybavený, pretože žaby sme chytili a dali sme ich na druhú stranu do Dubníka. Žaby boli určite rady, pretože sme zachránili ich rodiny a ony mihli ďalej cestovať. Tento zákrok bol zaujímavý, pretože sme sa zabavili a hneď niekto našiel aj svojho princa. Nechajme to tak a radšej už ponechajme žaby prírode, tá už vie, čo s nimi spraví.
Ako to videla Petra:
Nemôžem písať, že sme sa rozhodli ísť na Dubník na žaby, lebo bolo rozhodnuté za nás. Zo začiatku sa len málokto odvážil žabu chytiť do ruky. Keby sa bol niekto prešiel po ceste popri nás, sprevádzali by ho výkriky. Po dvoch dňoch si väčšina z nás už zvykla a chytiť žabu pre nás nebol problém. Dokonca aj Slávka sa premohla a chytila žabu do ruky. Mala na nej rukavicu, ale keďže bola posledná, kto sa žiab bál a prekonala sa, uznali sme jej to. Žaby sme zbierali do vedierka a preniesli sme ich cez cestu do vody. Nahlásili sme ich počet a celé to začalo znovu. Stálo to za to už len pre to, lebo sme tam dostali čajíček a keksík.

Ako to videla Maja:
Môj najväčší zážitok zo zberu žiab bol, keď sa pridal môj otec a moja najmladšia sestra. Ockovi pravidelne žaby vyskakovali z vedra a moja sestrička ich s veľkým nadšením zbierala. Vždy, keď nejakú uvidela, skočila po nej tak komicky, že som sa neudržala a musela som sa smiať. Tiež ma šokovalo, keď baby z turistického vykrikovali strachom, keď náhodou žabka vyskočila. Báli sa ju zobrať do rúk, preto si vypýtali rukavice a behali ako upratovačky s vedrami, len metla im chýbala. Najviac ma asi bavilo počítanie žiab. Nakonci som ich počítala ja a pri tom som sa najviac pobavila.
Ako to videla Bobba:
Tento rok sme sa sľúbili, že pomôžeme prenášať žaby cez cestu, aby ich nezrážali autá. Bolo to na Dubníku, ak by vás to zaujímalo. Chodili sme tam asi štyri až päť dní. Vždy sme sa stretli o siedmej pri „Hasičárni“ a na bicykloch sme išli na Dubník. Tam sme sa rozdelili na niekoľko skupín a chodili sme s vedrami po cestách a po lese a hľadali sme žaby. Bolo to zaujímavé a dosť strašidelné – pre niektorých. Súdim podľa toho, ako sa po celom lese ozývali zdesené výkriky. Museli sme totiž s baterkami po tme hľadať žaby, potom sme ich museli chytať do rúk a dávať do vedier. A to bolo pre niektorých dosť hnusné. Ale nakoniec sa s tým všetci zmierili a zbierali žaby ako na bežiacom páse. Dokonca aj Slávka, síce s veľkým krikom, ale predsa, sa prekonala a vzala žabu do ruky. Bola to sranda a mohlo by sa to opakovať aj na budúci rok.

Ako to videl Milanko:
Najprv sme išli postaviť taký menší žltý plôtik. Ja som strihal s takými veľkými nožnicami polmetrové paličky. Chodili sme na Dubník každý večer. Každý večer o siedmej sme sa stretávali pri „Hasičárni“. Chodili sme okolo žltej fólie a zbierali sme žaby do vedier. Potom som ich púšťal do vody s Majou a Petrou. Spolu sme ich nazbierali asi 1500. Potme sme sa vracali domov. Ešteže som mal také výkonné svetlo. Všetci tam jačali ako pojašení. Bolo nám tam veľmi dobre. Zažili sme veľa zážitkov. Videl som veľa rozplesknutých žiab. Ako to videla Veronika:
Z prvého dňa nemám moc zaujímavý dojem, lebo som tam nebola a moja milovaná sestrička mala defekt na bicykli. A na tie ostatné dni si spomínam so zachrípnutým hlasom, pretože každú minútu som vrieskala. Myslela som, že sa tých zelených oblúd ani nedotknem, ale keď nám ujo Miloš požičal rukavice, tak som sa odvážila. Po poslednom dni to vyzeralo ako po migrácii žiab. Viac dojmov si už nepamätám a ešte v noci sa mi snívalo, ako žaby vyliezajú z vedra.

Ako to videl Matúš:
Sranda bola chytať žabu do ruky a premiestniť ju do vedra tak, aby nevypustila sliz zmiešaný s vodou. Chodili sme na Dubník zbierať žaby z cesty, za fóliou, aby ich neprešli autá. Prenášali sme ich cez cestu vo vedrách do Dubníka a počítali sme ich. Je to sranda počúvať, keď nejaké dievčatá idú chytať žabu do ruky a ona vyskočí, tak začnú výskať. Dva dni sme mali vrchnú cestu a nebolo to nič moc, lebo tam bolo večer najviac prejdených žiab. Jedna bola dosť nechutná, lebo nemala hlavu, vnútornosti mala vonku a ešte bola v kaluži krvi a čerstvo prejdená. V nedeľu 13.4. sme išli na prechádzku okolo Dubníka pozrieť sa na žaby. Boli sme tam asi 45 minút a hrali sme sa so žabami. Púšťali sme ich na doskách do Dubníka ako na lodiach. Srandovne dopadali do vody a jednu, čo som chytil, mi vypustila na ruku ten slávny sliz s vodou. Boli tam aj iné, srandovnejšie a lepšie zážitky. Veľmi sa mi to páčilo a išiel by som ešte raz.
Ako to videl Martin:
Na Dubník sme chodili celý víkend aj počas dažďa. Každý deň sme chodili po tých istých trasách. Najviac žiab sme nachádzali na hornej ceste, ale až po ôsmej hodine večer. Za desať minút sme mali plné vedro, takže nám z neho vyskakovali. V piatok mala väčšina dievčat strach ich chytať. Potom už strach prešiel. Večer sme tam útržkovite pozerali aj Superstar. V sobotu pršalo a na bicykli sa išlo veľmi zle. Žiab bolo najviac. Chodili sme na ne z chaty každú polhodinu. A potom sme sa ďalšiu polhodinu sušili. V nedeľu bola uvoľnenejšia atmosféra a od siedmej do pol deviatej sme hrali stolný tenis.