Jeseň nad Trenčínom

06. november 2004

  V jednu dosť studenú sobotu sme sa rozhodli, že sa pôjdeme popozerať po okolí Trenčína. Po dlhých troch rokoch sme sa konečne dohodli aj s Trenčanmi – teda konečne znova spoločná turistika. Bolo to super. Niektorí sa už na začiatku vyhovorili, že nejdú, lebo napr.: nemajú obuv.

  Milan to vyriešil a zobral si botasky. Znova sme sa v noci nevyspali, pretože autobus nám išiel už o 6:45. Strašné. Autobus bol plný a preto sme skoro celú cestu museli stáť. Konečne sme prišli do Trenčína, kde na Maju čakal jej frajer, ktorý potom išiel s nami. Na stanici sme sa stretli s Trenčanmi a potom sme sa vydali na cestu. Zo Soblahova na Ostrý vrch a späť okolo Chaty pod Ostrým vrchom.

  Čepo mal skoro druhé Vianoce, keď zistil, že s nami ide aj Peťo. Celú cestu mu totiž robil zle, vlastne tak ako vždy. Cesta bola chvíľu strmá, chvíľu sa išlo dobre, chvíľu zas nestačil dych. Pri chate sme si založili oheň, niektorí opekali, niektorí sa hojdali na hojdačkách, niektorí blbli. Keď sme si prešli celú cestu, vrátili sme sa do Trenčína. Mali sme ešte chvíľu a tak sme sa vybrali do cukrárne. Boli nám kúpené zákusky, vedúci si zas kúpili kávičku. A potom aj horúcu čokoládu a my ostatní sme iba ticho závideli. Teda nie všetci. Boli sme navštíviť aj vodníka.

Pozdraviť ho a opýtať sa, ako sa má. Povedal, že sa má dobre. Nakoniec sme sa rozlúčili s Helou a pomaly sme sa vybrali na stanicu. Medzitým sa náš počet dosť zredukoval. Niektorým sa nechcelo čakať tak dlho na vlak, a tak sa od nás odpojili hneď, ako sme prišli do mesta. Maja a Tomáš sa odpojili trochu neskôr a tak sme zostali iba mi – poctiví. Vo vlaku sme si zahrali karty, až sme prišli do Nového Mesta.

Tam sme nastúpili do Čachtickej strely a viezli sme sa domov. Keď sme išli cez tunel, ako sa dalo čakať, Milan začal robiť bordel. Robil zle hlavne – MNE. Potom som mu to vrátila. Potom to vrátil on mne a takto sme pokračovali celú cestu domov. Konečne sme o pol piatej boli doma. Bol to dosť náročný deň, ale kto nebol môže ľutovať. Bola to jedna z najlepších turistík, na akých sme boli. Môj jednoznačný obdiv si určite zaslúži malý Ondro, Nikin brat. Má ešte len šesť rokov, ale celú túto trasu zvládol perfektne. To je asi všetko.