Po roku opäť RÓDEO
20. september 2003
V sobotu ráno bolo nádherné počasie, a tak sme sa rozhodli, že sa pôjdeme pozrieť na rodeo. Teda, rozhodli sme sa už v stredu na schôdzke, ale toto počasie nám to iba potvrdilo. Takže v sobotu sme sa s Maťou zobudili okolo ôsmej a okolo deviatej sme už boli na ceste na autobusovú zastávku. Na zastávku nás odprevadila Matina mama, pretože náhodou išla vtedy do obchodu. Čiže ja s Maťou, teda vlastne my, sme išli autobusom na Roh, na rodeo. Prišli sme tam okolo trištvrte na desať, pretože autobus nešiel až hore, čo nebolo až také zlé, lebo sme sa aspoň prešli.
Išli sme z Hrnčiarového pešo na Roh. Ráno s nami ešte neišlo veľa ľudí, no niekoľkí predsa len išli. Viac ich začalo chodiť neskôr, poobede, pretože bol jarmok v Novom Meste. Mucháč s Petrou tam prišli chvíľu po nás na bicykloch. Chceli si asi trochu zatrénovať. Keď sme tam dorazili, tí starší (Soňa, Zuza, Zdeno...) už tam naplno pracovali.
Oni totiž ,tak ako minulý rok, vyberali vstupné. No ale aby sme sa vrátili k tomu príchodu. Keď sme sa doteperili hore, aj keď bolo ledva desať hodín, strašne pripekalo slnko, nehovoriac o tom ako horúco bolo cez deň, zložili sme si veci tam, kde bol tatko, Slávka..., čiže pri hlavnej bráne, by sa dalo povedať, do tieňa pod stromy, a išli sme sa pozrieť ku ohrade, či sa už začala súťaž.
Ale bohužiaľ sa súťažiť ešte nezačalo a tak sme sa vrátili naspäť k ostatným. Tam sme potom boli asi takú hodinku. Zrazu sme počuli nejakú hudbu zhora. A tak sme sa znova išli pozrieť ku ohrade. Mali sme šťastie, pretože sme prišli práve na oficiálne otvorenie. Keď sme si prezerali kone, najviac sa nám tam zapáčila svetlohnedá kobyla, ktorá mala neuveriteľne dlhú blonďavú hrivu až po kolená a takisto blonďavý chvost dlhý až po zem. Jednoducho nádherný kôň. Volala sa Barbie.
Bola to bezkonkurenčne najkrajšia kobyla z celého rodea, pretože jej hriva svietila doďaleka. Zbadali sme tam aj jednu Indiánku. Mala na sebe biely indiánsky oblek a bola pomaľovaná. Tá bola tiež perfektná. Potom sme sa znova vrátili k ostatným. A tam sme ostali skoro celý deň. Sem tam sme sa ešte chodili pozrieť na rodeo, no mali sme vždy smolu, pretože sme tam prišli akurát na prestávku. A tak sme to nakoniec vzdali, a hore sme už neprišli. No a na záver dňa si všetci okrem nás dvoch dali guláš. A niežeby nás nenúkali, my sme iba nechceli. Keď dojedli, ešte sme sa všetci chvíľu pozerali na kone, na poslednú disciplínu, a potom sme išli domov.
Škoda, že sme nestihli uzatváranie celého rodea. Mohli z toho byť pekné fotky. Podľa nás to ale bol celkom dobre strávený deň. Aspoň sme sa neflákali doma pred telkou. A na Barbie asi nikdy nezabudneme a pochybujeme, že ešte niekedy uvidíme podobne krásneho koňa, ako bola ona. No možno zasa príde na budúci rok. Ktovie. A dúfame, že na budúci rok prídu aj tí, ktorí boli tento rok, a že prídu aj tí, ktorí tento rok neboli, pretože to naozaj stojí zato.